Žlté svetlo horúceho letného popoludnia preniká cez vonkajšie žalúzie do mojej kancelárie, keď zrazu sa na presklených vstupných dverách objaví obrys krásnej ženy v klobúku, s cigaretou na dlhej špičke.
Pozriem do rohu kancelárie, kde mi na vešiaku visí klobúk a v puzdre „sedm pietačtyřicítka“. Na stole nedofajčená Havana vysiela dymový signál rotujúcemu ventilátoru na strope. Na ulici za oknom hrá starý harmonikár argentínske tango. Okolo neho pomaly prejde predvojnový buick s bielymi rafkami na kolesách.
Zaklopanie na dvere s bielym sklom s nápisom zahnutým do oblúka „Dick Tracy, private detective“. Chrapľavým hlasom poviem
– „Ráčte ďalej, seňora“ (v duchu si myslím „seňorita“). Žena za dverami chvíľu váha, potom siahne na kľučku, na stene oproti sa objaví rozširujúci sa prúžok svetla a do miestnosti vojde ONA .
Bez slova podíde k oknu.
– „To je Astor Piazzola?“ opýta sa a pohľadom zavadí o starého harmonikára na ulici. „Si, Seňora. Páči sa Vám jeho hudba? Chcete si zatancovať?“ Nebadane kývla a podala mi ruku. Astor práve začal hrať svoju slávnu « Tres minutos con la realidad ». To čo sa odohrávalo vtedy v mojej kancelarii, predčilo i slávne piatky v Sory Café kdesi v ďalekej Európe. Ocho striedalo gancho, hamaca sanguchito, Milonga Vals Creol …
Horúci deň skončil, slnko zapadlo, cigarový dym sa zmiešal s voňou parfumu nečakanej návštevy a na Via de Liberdad doznela ozvena nostalgických skladieb Astora Piazzolu.