Odvážnej povahe tanga sa však nedostávalo vždy uznania. Okolo roku 1913 sa v Paríži veľa diskutovalo na tému tanga. Existovali veľké skupiny zástancov i protivníkov. V čase týchto rušných diskusií prečítal 11 januára 1914 parížsky arcibiskup Léon-Adolphe kardinál Amette (1850 – 1920) pastoračný list. Odporúča v ňom svojim ovečkám nevyhnutnosť „chrániť zásady cudných kresťanov“. Upozorňuje v ňom, že „tento tanec, pôvodom cudzozemský, nazývaný tango, je frivolný už zo svojej prirodzenosti a škodlivý pre všetkých morálnych.“
Po viacerých takýchto odporoch si každý vie predstaviť prekvapenie čitateľov parížskeho časopisu L’Illustration. V čísle zo dňa 7. februára 1914 boli totiž zverejnené obrázky jedného páru tancujúceho ukážku tanga pred samým pápežom Piom X (1835 – 1914, pontifikát od 1903). Aby si uchránil povesť a kryl chrbát, vyhlásil, že obrázky nie sú pravé, že sú vymyslené („Se non è vero, è bene trovata“). Ale udalosť sa rozniesla vďaka rímskemu spravodajcovi a bola potvrdená rôznymi dôveryhodnými zdrojmi.
Cirkevné tlaky boli stále silné. Benedikt XV (1845 – 1922, pontifikát od 1914) ho označuje za odporné a rozbíjajúce rodinu. Napriek tomu však ani pápež Pius XI nezakázal kresťanom tancovať tango.